Ubikácie medzi rodinkou tamarínov sedlových a pinči oddeľovali dovčera jutové vrecia. Bol som s nimi celkom spokojný, svoj účel plnili dobre. Ale to by sme nemohli chovať opičky. Samček Leo si postupne začal vyrábať otvory do jutoviny tak, aby cez ne mohol celý deň kričať na tamarínky sedlové. Vyčkával kedy sa nepozorný „sedláč“ dostane na jeho úroveň, aby ho mohol kusnúť do packy. Rozhodol som sa to riešiť a začal som na jutovinu montovať roletky zo šáchoria. Klasické ploty zo šáchoria som zavrhol kvôli ich chemickému ošetreniu. Keď sme zháňali alternatívu narazili sme v obchode na klasické rolety do interiéru, ktoré neboli chemicky ošetrené, tak sme ich kúpili aj opiciam.
Prvé dve som kľudne primontoval. Občas som dal nervóznejším tamarínom pinči kúsok piškótu, aby neboli v strese. Pri tretej som musel vybehnúť mimo ubikácie, pre podložky. Vtedy sa samček Leo rozhodol vybehnúť do chodby ubikácie a rovno skočil na dvere ubikácie sedlovým tamarínom. A samozrejme musel hneď kusnúť samčeka sedlového. Nahneval som sa. Nafúkol sa vzduchom aby som sa zväčšil, zdvihol ruky nad hlavu, rozpustil si vlasy a vyceril zuby. Leo sa samozrejme zľakol a okamžite zdúchol do svojej ubikácie. Samček tamarína sedlového, vydal zvláštny pazvuk a začal si ma obzerať zvláštnym spôsobom točil hlavou a obzeral si ma. Mal takú zvláštnu mimiku v tvári . Nevenoval som tomu pozornosť a vyrazil som namontovať aj poslednú roletku.
Ako som vyliezol na stoličku a odstrihol kúsok nadbytočného šáchoria vybehol celý sfúknutý Leo a pokúsil sa ma uhryznúť. Našťastie bol kúsok ďalej a jeho papuľka cvakla naprázdno. V tom do mňa vbehlo asi sto čertov. V hlave mi skrsla len jedna myšlienka, ja som tu alfa samec, podvedome vyletela moja ruka aj s kúskom šáchoria a trafila Lea. Vôbec nie silno, viac sa zľakol ako som ho udrel. Samozrejme spadol s konárika do rašeliny. Začudoval sa a rýchlo zmizol v domčeku. Celú dobu ma potom ticho pozoroval s domčeka. V zásade som proti násiliu, ale inak to nešlo, musí si uvedomiť, kto je tam pánom. Večer už bol so mnou opäť kamarát. Došiel si pre sarančeka, dokonca si sadol na mňa, a opatrne si ho zobral. Odľahlo mi.
Prekvapenie prišlo však u kŕmenia tamarínov sedlových. Čupol som si do ubikácie, a ako vyberám sarančeka na koleno pri skočil tato – hlava rodiny. Nikdy to pred tým neurobil, vždy mal malý strach pred dotykom s človekom. Ako mi tak sedel na kolene, pokúsil som sa po pohladiť. Nechal sa dokonca sa natočil chrbátikom, aby som ho mohol hladkať. Bol to pre mňa šok, samec sa nikdy nenechal hladiť. Uvedomil som si, že to bude súvisieť s tým, že som zahnal nepriateľského tamarína pinči. Keď spapal večeru ešte behal okolo mňa a nechal sa naozaj dlho hladkať, tak som mu začal aj akože prehľadávať srsť ako to opičky medzi sebou robia. Takže odvtedy sme väčší kamaráti. To, že to nebolo len náladou opičky sa mi potvrdilo na druhý deň ráno, hneď ráno sa opäť nechal pohladkať a dokonca ani na mňa nezazeral, ako mal vo zvyku. Primáty sú neskutočné stvorenia, prinášajú každý deň nové a nové prekvapenia. A ja som rád, že môžem byť pri tom..
Dátum pridania:16.11.2010
|