Keď sme mali doma len samú Pipi, bolo to strašné. Teda, aspoň sme si to naivne mysleli. Vstávali sme o 4 ráno, sem tam sme mali „kúsanec“, a hovienka na strope. Čo sa dalo odtrhnúť, bolo odtrhnuté. Čo sa dalo odlomiť, bolo odlomené. Čo sa dalo rozhrýzť, hm to sa už ani nenašlo! Ale to sa nesťažujeme, nevymenili by sme Pipi za nič na svete, aj keby sa naučila používať zbíjačku a zbúrala nám všetky steny v dome.
Až prvé dni s novou mladou samičkou Žufkou, tak sme nazvali druhú samičku, nám otvorili oči. Pipi nebola zlá, len bola strašne pojašená – veď je „pubertiačka“. Na druhej strane bola už dosť silno socializovaná a vedela, čo môže a čo nie. Necikala do postele, vždy sa zobudila, odbehla sa vycikať a vrátila sa späť. Nehrýzla skrinky, televízor a káble. Síce postel nám roztrhala až na pružiny, ale to len preto, že sa nudila. Hrávala sa so psíkom i mačkami, ale tie moc nemávali náladu na makakovské hry. Preto sme sa rozhodli jej priniesť kamarátku..
Všetko sa zrazu zmenilo. Od prvého dňa Pipi sa stala ochranou i mamou malej Žufky. Neustále ju chytá do náruče, usmerňuje ju. Nie je milšieho pohľadu ako na dvoch stískajúcich sa makakov. Pipi sa začala správať zodpovedne, tak „dospelácky“. Možno by sa to mohlo nazvať ako ideálny stav. Ale všetko má svoje klady aj zápory.
Povahy opíc sú rozdielne. Náš prírastok už od prvého dňa začal všetko hrýzť. Hneď ako sme ju vypustili z prenosnej prepravky, vyskočila na skriňu a začala ju demolovať. Pustila sa aj do televízora, satelitu, káblov. Všetky káble sme museli vymeniť – a samozrejme úplne odstaviť elektrinu. Najhoršie na tom je to, že Pipi káble nechala vždy na pokoji. Vedela, že to má zakázané. Ale ak sa Žufka pustila do káblov, hneď sa k nej pridala aj Pipi. Dve opice sú schopné za 10 minút roztrhať predlžovačku na kúsky. Máme doma malé demoličné komando. Vstávame stále o 4 ráno, ale nie kvôli Pipi. Malá ráno vstane , vylezie na skriňu a začne silno „húkať“. A húka celé hodiny! Vadí to nie len nám, ale aj Pipi, celá je z toho nervózna. Berie do náruče malú, ale to nepomáha, hučí ešte viac. Asi volá svoju mamu, či pôvodnú tlupu.
To všetko ale vôbec nevadí, aspoň mám silnú motiváciu, čo najrýchlejšie postaviť im novú vlastnú ubikáciu, kde budú môcť sa naše opičky do chuti vyblázniť a kľudne môžu aj o 3 ráno húkať a búchať. Nebudeme to totiž počuť.
Stavba ubikácie pre makaky nie je žiadna sranda. Najprv musím pozvárať železnú klietku 4 x 3 x 2,5 m. Kúpil som na klietku cez tonu železa, aby niečo taká klietka aj vydržala. Musí sa zvárať priamo na mieste, kde bude stáť ubikácia, prenášať je ju totižto skoro nemožné. Keď dokončím klietku, okolo nej postavím domček pre makaky. Keby sme postavili najprv domček, nedostali by sme do nej klietku. Takže o stavebnú „zábavu“ máme na najbližšie mesiace postarané...
Dátum pridania:13.04.2012
|