Dlhšiu dobu som sa chystal napísať pár postrehov k chovu impozantného primáta – makaka, môjho najobľúbenejšieho z nášho chovu. Na začiatku nášho chovu makakov bol náš pohľad na nich značne skreslený, musím sa otvorene priznať. Prešlo pár rokov, vystriedali sa u nás viaceré pocity, nadšenie, zlosť, eufória, zúrivosť, nadšenie i bolesť.. Dnes sa chytám za hlavu, ako som si mohol naivne myslieť, že budeme žiť s voľne pustenými makakmi v jednej domácnosti. Ono samozrejme sa to dá, avšak len do začiatku puberty u primátov. Potom končí všetka sranda :-)
Často volajú ľudia, že chcú si kúpiť od nás makaka, prípadne si kúpiť inde makakov a „vrhnúť“ sa na ich chov. Sú také dve kategórie, ľudia ktorí vedia do čoho idú a ľudia, ktorí nevedia do čoho idú. Žiaľ tých, čo nevedia do čoho idú je asi 98 percent. Hlavne tým ľudom chcem venovať tento malý článok.
Vždy sa snažím záujemcovi o chov makakov vysvetliť, že tento druh primátov nie je „opička“ na hranie. Mám pocit, že skoro vždy ma ide daný záujemca presvedčiť, že nemám pravdu, že preháňam, ak tvrdím, že dospelý makak je vysoko nebezpečné zviera. Nebezpečnejšie ako najagresívnejšie plemeno psa, to je fakt.
Už sa mi dokonca stalo, že som dostal „vynadané“, že fabulujem o problematike chovu makaka rézusa, či makaka jávskeho. Vraj všetko je len o výchove „opice“, dá sa vychovať rovnako ako pes, veď to videl na vlastné oči v televízií. Ťažko mi je potom vysvetľovať takému človeku aká je realita, že všetko záleží od faktorov, medzi ktoré patrí povaha i individualita daného jedinca, od pohlavia, od množstva jedincov v chovnej skupine, od rodinných vzťahov v skupine a tiež od množstva iných faktorov(počasie, náladovosť, pohlavný cyklus, menštruácia,..).
Niekedy mám potom pocit, že ľudia ako keby nechceli vedieť pravdu a fakty. Aj v poslednej dobe, pod vplyvom televízie i médií sa zvyšuje záujem o primáty. Nechcem riešiť teraz malé druhy ako sú tamaríny, či kosmáče. Tie nie sú nebezpečné, aj keď ich uhryznutie poriadne bolí – tečie aj krv, škrabanec od ich pazúrikov sa hojí aj dva týždne. Ale u tých väčších druhov primátov, ako sú makaky, paviány je situácia úplne iná (o šimpanzoch, orangutanoch a podobne nemusíme hádam ani hovoriť). Musím opäť dôrazne zopakovať, že aj keď vidíte v televízií, či na internete poslušného makaka, realita je iná. To sú buď mláďatá opíc pred pubertou, alebo ide o drezúrované cvičené opice, ktoré často krát sú „duševne zlomené“ bitím počas rastu a pracujú pod strachom z cvičiteľa, prípadne opice „nadraté“ sedatívami. Občas sa nájde aj ochotný primát, ktorý má talent a neskutočne dobrú povahu, ale to je jeden zo sto jedincov.
Staráme sa o vyše 18 makakov, niektoré sú ešte malé bábätká, iné sú dospelé 8 - 10 ročné jedince. Poviem Vám, každý jeden z nich je iný, každý vyžaduje iný prístup, má iné správanie, inú mimiku, iný prejav náklonnosti iný prejav agresivity, či nespokojnosti. Takže určite nie je možné paušalizovať a zovšeobecňovať problematiku prístupu k celému druhu.
Vrátim sa k tej nebezpečnosti. Tú rozdeľujem na dva základné prúdy.
Prvý prúd je nebezpečnosť takzvaná predvídateľná. To je taká, že vieme akú povahu má jedinec, a čo od neho môžeme očakávať. Podľa toho sa k nemu správame, dávame si pozor, ak nemá dobrý deň – je nepokojný, mimikou prejavuje svoj negatívny postoj, tak ani k nemu nejdeme do klietky a už vôbec naň nesiahame rukou.
Druhý prúd je nebezpečnosť nepredvídateľná, náhodná. Táto je oveľa zradnejšia, lebo sa nedá predvídať. Takže aj duševne vyspelý jedinec, plne dospelý sa celý život k ošetrovateľovi chová milo a neagresívne, priam ako k milovanej osobe, avšak jedného dňa „vstane zlou nohou“ a dá pocítiť svoju nadradenosť, či agresivitu. Viem o čom hovorím!
Uvediem malý príklad. Náš Pipo. Dospelý samec, ktorý bol otcom našej zlatej Pipinky – samičky, ktorá nám nešťastne zomrela. Veľmi dobrý samec, vôbec neagresívny k nám, berie si z ruky, nechá si čistiť ubikáciu a to aj v dobe, keď jeho manželky (samice) majú mláďatá. Sem tam síce keď má zlý deň, máva na nás ušami, ale to je nič, len bežné zastrašovanie. Za nutné považujem zdôrazniť, že aj keď nie je agresívny na nás, toto neplatí na jeho hárem. Ak mu nejaká samica zoberie jeho kus jedla, použije svoje 4cm tesáky a roztrhá jej chrbát. To je fakt, tak to v živote primátov jednoducho je. Príroda je plná agresivity, násilia a smrti, aj keď sa o tom veľmi nehovorí.
Jedného dňa som priniesol Pipovi len tak hrušku, keď som išiel okolo jeho klietky. Nech sa poteší z mimoriadnej pochúťky. Vedel som, že má hrušky rád, veď deň pred tým sa z hrušky veľmi tešil. Podával som mu ju len tak, cez klietku ani som nešiel dnu. Najprv sa len tváril, ako keby nič nevidel. Tak som strčil ruku hlbšie do klietky a v tom to prišlo. Zrazu mi chytil ruku a celú mi ju vtiahol do klietky. Na jednej strane, človek to nečaká, takže sa nemá ani kde chytiť, na strane druhej, taký poriadny samec makaka má hodne sily. Následne som mal v ruke dieru ako hrom, taký pekný 8mm otvor v ruke po očnom zube. O tom, že krvi všade, ruka spuchnutá - zahnisaná, pár týždňov liečenia ani nebudem písať.
Dôležitejšie je však to, že uhryznutím mi dal iba vedieť, že práve nemá na hrušku chuť! Prosím pekne, to nebol útok, to nebolo ani riešenie si postavenia v tlupe. To bolo len upozornenie. Ak by som takéto jeho upozornenie nerešpektoval, a pustil sa s ním do boja napríklad o pozíciu v tlupe, tak to je vec úplne iná. Hneď by som mal v lepšom prípade len dotrhané šľachy, kožu, svaly, či iba diery kade tade. Skutočnú bojovú agresivitu sme zažili viac krát, ako niečo také prebieha. Jeden z našich dospelých samcov makaka, nemá prst, jednoducho mu ho druhý samec odkusol počas boja. Je dobré si aj uvedomiť, že pri tých kusnutiach od makakov je jeden problém. Primát sa zakusne do kože a často sa mu v nej očné zuby ako keby zasekli, takže keď ťaháte napríklad ruku k sebe, tak to veľmi nejde, lebo v nej máte ako háky očné zuby makaka. Navyše ani sám útočník „tzv. hryzateľ“ si nevie zuby vytiahnuť z kože obete, ostane zaseknutý. Nie je to veľmi príjemné.
A to nehovorím o tom, že napríklad taký samček makaka jávskeho má niekedy aj 6 – 8 cm dlhé tesáky. Skúste si zobrať do ruky teraz pravítko a pozrite si, koľko je to 8cm. A teraz si predstavte, ako máte taký 8cm zúbok vnorený v ruke, v nohe, v bruchu, či hlavne na krku a hlave. Zámerne píšem to slovo hlavne, lebo často majú tendenciu ísť po očiach, tvári počas konfliktu s človekom. Kľudne môžete skončiť bez nosa, ucha a podobne. Aj to je len holý fakt!
Ľudia si občas myslia, že stačí na makaka zakričať a plesnúť mu jednu metlou po krížoch a on bude poslúchať. Možno to takto funguje u solitérnej samičky, či u vydrezúrovaného „zlomeného, či dokonca týraného“ samca, ktorý je chovaný mimo samíc. Ale v okamžiku, keď máte viac jedincov v skupine (celú rodinku), Vám tá metla väčšinou nepomôže. Veľmi ľahko sa môže stať, že po Vás „vyštartuje“ celá skupina a tam skutočne už ide o život, život ľudský. Obehnú Vás zo všetkých strán, prvý útočí zo zeme spoza chrbta, druhý zo stropu klietky, tretí skočí z lana z pravej strany, štvrtý s piatym sa rozhodujú, či hryznúť do nohy alebo ruky z ľava, šiesty váha či sa vôbec zapojiť. Len oči i metlu máte len jednu, od chrbta Vás nič nechráni a opičky útočia naraz, nie po jednom ako v zlom „kung-fu“ filme. Viem o čom hovorím, to mi môžete veriť! :-)
Rovnako častým omylom ľudí je myslieť si, že ak je jeho opička milá na majiteľa, tak bude milá aj na iných ľudí, či na iné zvieratká. Zodpovedne môžem povedať, že väčšinou tomu tak nie je. Od istého veku (u makakov je to približne od 2 - 3 roku života) prechádza makak pubertou. Je rovnako drzí, náladový, ješitný, urážlivý ako dieťa v puberte. Avšak na rozdiel od ľudského pubertiaka, má zuby, ostré nechty a nekonečný pocit sily a prevahy nad Vami. A nie len nad Vami, ale hlavne pred návštevou, či inými zvieratami, ktoré doma máte (psík, mačky). Je v tom však na vyše záludnosť. Ak sa stane, že primát začne si dovoľovať na Vás a má pred Vami rešpekt, tak keď sa na neho škaredo pozriete, zľakne sa a odbehne preč. Ale tá agresivita v ňom ostane a okamžite zaútočí na niekoho iného. Jednoducho si musí vybiť svoju agresivitu a bezmocnosť, že nad Vami nevyhral. Musí sa jednoducho „vynervačiť“ inde..
Na záver ešte jeden príklad. Náš malý Rafík, 2 ročný samček ešte ani nie je poriadne v puberte. Už len jeho meno môže veľa napovedať, je to od slova „rafnúť = pohrýzť“. Hryzie rád a každého, niekedy jemne len v rámci hry, inokedy drsne – skúša kam sa dá až zájsť. Nás hryzie pomenej, ostatných o to viac. Máme tri psíky. Jeden malý neidentifikovateľný pouličný kríženec (Bubu), druhý je mix labrador so zlatým retrieverom (Nelka) a tretí je šéf dvora leonberger (Bonifác). Najmenšia Bubu chodí okolo klietky v metrovej vzdialenosti, už mala dočinenia s Rafíkom, ak sa Nelka priblíži ku klietke, začne s ňou bojovať na život a na smrť, kľudne ju hryzie do krvi. Nebojí sa jej, rovnako ako sa nebojí Bonifáca. Čo Vám budem hovoriť, 2 ročný pubertiak makaka, nemá strach a rešpekt ani pred leonbergerom. Skôr je to naopak, rešpekt a strach začína mať pred ním leonberger. A to už vôbec nemusím hovoriť o vzťahu psíkov k dospelým samcom makaka, ak by sa makaky dostali k psíkovi, najskôr by ho zabili, rovnako ako mačku, vtáčika, alebo iného tvora.
Týmto článkom chcem len poukázať na to, že neverte tomu prosím, čo vidíte v televízií. Nepodliehajte milým videám, kde Vám ukazujú mláďatá, či „ochočené“ cvičené opice. V drvivej väčšine je to v realite úplne iné.
Priznávam, zažili sme aj tie krásne chvíle (známe z TV, či Youtube), keď sa k Vám opička túli, ako dieťa k mamine. Keď sa na Vás opička teší, keď Vás čistí. Avšak to je iba jedna strana chovu, existuje aj druhá strana, tá tmavá. Nebudem opäť písať o tom, čo všetko dokážu väčšie primáty poničiť, ale opäť napíšem, že tá druhá strana zahŕňa nebezpečné a bolestivé zranenia, ktoré môžu sa skončiť výnimočne aj veľmi tragicky! Škoda je tá, že ak má niekto neznalý záujem o kúpu makaka pre deti a zavolá nám, tak mu nemám ako ukázať moje ruky s jazvami, či uhryznutie na hlave. To by si veľmi dobre rozmyslel, či kúpi svojmu dieťaťu opičieho kamaráta, ktorý mu vlastnú ratolesť časom môže dotrhať ako igelitku krík ruží...
PS: My sme sa do chovu väčších opíc (makaky a podobne) pustili s tým, že sa môže stať čokoľvek. Od prvého dňa chovu si uvedomujeme, že môžeme kľudne skončiť s vážnym zranením v nemocnici. Že môžeme skončiť bez ucha, či dokonca života bez prsta na ruke. Toto riziko sme prijali a snažíme sa ho minimalizovať tak, aby chov bol bezpečný predovšetkým pre naše okolie i nás samotných. Máme vždy po ruke kompletnú lekárničku vrátane „náradia“ na šitie. Bez vlastnej výbavy by človek musel byť každú chvíľu na pohotovosti. A poviem otvorene rodičom, ktorí zvažujú kúpu primáta deťom, že vlastné dieťa by som k „milej zlatej opičke - na pohľad“ v puberte skutočne nikdy nepustil..
Dátum pridania:04.06.2016
|